Kostol Sv. Cyrila a Metoda (Podskalka)

24.11.2012 23:32

Základné informácie:

Patrón:

Sv. Cyril a Metod

Dátum konsekrácie:

20.9.1992

Odpust:

5.7.

Celodenná adorácia:

14.2.

Sv. omše v tomto chráme:

Po - So: 17:00

Ne:           9:00

Iné:
V kostole sa nachádzajú relikvie: sv. Alžbety Settonovej a bl. Edmunda Bojanowského

 

 

 

 

 

O výstavbe kostola:

Bolo to na jeseň v r. 1991 po dokončení opráv zničeného kostolíka v Lučivnej – sanatóriu. Na zasadaniach farskej rady v novej farskej budove vo Svite sme sa zúčasťňovali aj štyria zástupcovia z Podskalky. Spomínam si, že pri jednej diskusii farskej rady nebohý pán Milan Rožár ďakujúc Pánu Bohu, že máme kostol, podotkol: „My, veriaci z Podskalky, musíme naďalej do kostola cestovať.“
Šlo mu hlavne o deti. Mali sme stále 3 km či do Svitu, Batizoviec alebo Lučivnej. Mons. Fidermák vedel, že teraz nastala tá doba, kedy sa nová téma môže rozdiskutovať. Iste to mal aj vo svojich plánoch vzhľadom na to, že už dňa 22. 4. 1990 dal v Bratislave posvätiť Sv. Otcovi Jánovi Pavlovi II. popri základnom kameni na farský kostol sv. Jozefa robotníka i ten pre náš kostol sv. Cyrila a Metoda. Hneď na začiatku sa vynorili vážne otázky:
„Kde stavať?“
„Ako ho financovať?“
„Chcú to vôbec ľudia?Nie sú už dosť vyčerpaní z predošlých stavieb?“
„Čo projekty, povolenia atď.?“
„Kedy by sa malo začať so stavbou?“
Pre nás to boli ťažké otázky. Nevedeli sme, čo všetko je potrebné ku takej stavbe, a nepoznali sme ani všetky možnosti, ktoré sa nám ponúkali. Tí, ktorí vedeli, že z predošlých stavieb zostal i rôzny materiál, uvažovali o jeho využití. Pre výstavbu bolo žiadúce, aby odborné skupiny, ba až spriatelení ľudia, zostali aj pri ďalšej stavbe nápomocní. Preto sme v týchto otázkach upierali oči na Mons. Fidermáka.
Ale jedno bolo v našich silách. Zistiť vôľu spoluveriacich a potvrdiť ju ich podpismi. S tým sa už dalo ísť na Mestský úrad požiadať o kúpu pozemku pod kostol. Vtedajší pán primátor Ing. Ján Tarageľ mal pochopenie pre náš zámer. Mesto malo viac pozemkov, z ktorých vybralo pre nás ten, kde je postavený kostol dnes.
Vec nabrala dosť rýchly spád. Kto pozná Mons. Fidermáka, ten vie o čom hovorím. Prvú časť pozemku na kostol sme kúpili 30. 12. 1991 od Školskej správy v Poprade. Ľudia, hoci už unavení a vyčerpaní, boli z toho nadšení. Ale najmä tí „naši“ z Podskalky.
Prvé stretnutie veriacich z Podskalky sa konalo v kultúrno-spoločenskom stredisku dňa 26. 1. 1992 v Podskalke. Bola nás plná sála. Na tomto stretnutí bol ustanovený organizačný výbor, ktorého členmi sa stali: Ing. Stanislav Pavlica, Jana Vargová a Ing. František Budzák.
Prvá schôdza organizačného výboru bola dňa 8. 2. 1992 a úlohy pred ktoré bola postavená koordinoval Mons. Fidermák.

 
***

 
Ustanovený organizačný výbor na prvom stretnutí 26. jan. 1992 sa hneď doplnil o ďalších potrebných ľudí:
Za vedúceho výstavby sme si vybrali p. Michala Šeligu v spolupráci s Ing. Stanislavom Pavlicom. Stavebný dozor – túto veľmi zodpovednú funkciu prijal neb. Vincent Novotný.
Za hospodárov sme si zvolili zodpovedných ľudí: p. Františk Bachratý, neb. Michal Klimko, Jozef Skokan st. a hlavným gazdom bol neb. p. Michal Dudiak.
Pre zabezpečenie ľudí ku stavbe boli vybraní pomocníci za jednotlivé ulice: Ing. František Budzák (ul. Skalná), Martin Pitoňák (ul. Horská), Milan Rožár ml. (ul. Školská), Jozef Skokan ml. (ul. Terasová), Štefan Varga, neb. Ladislav Bajtoš a Ján Slamený (ul. Okružná),neb. Magdaléna Sabová (ul. Mlynská), František Bachratý (ul. Tatranská),neb. Milan Rožár st. (ul. Rybničná), Jozef Faix (ul. Lesná), neb. Štefan Zajac (ul. Priečna), neb. Michal Dudiak (ul. Železničná), Michal Nahalka a Katarína Bryndzková pre časť Losky. Ekonomická skupina: neb. Ladislav Bajtoš, p. Jana Vargová a p. Oľga Pitoňáková.
Milodary na výstavbu kostola boli riadne evidované oproti dokladu (kópiu každý dostal). Všetky doklady sú založené v archíve farského úradu. Treba pripomenúť, že tu menovaní ľudia radi prijali jednotlivé úlohy a zároveň aj patričnú zodpovednosť pri výstavbe kostola.
Na zasadnutí organizačného výboru 8. feb. 1992 hlavný projektant Ing. arch. Dušan Genčanský, ARCHI comp Poprad oboznámil prítomných s problémom. Išlo o to, že pre nás nie je možné použiť už hotovú štúdiu kostola pôvodne vypracovanú pre Hozelec. Naše rozmery pozemku a jeho tvar to neumožňujú. Prisľúbil, že ju vypracujú do konca februára 1992 a do konca marca i dodávateľskú dokumentáciu. Termín sa im však nepodarilo dodržať. Naplnilo sa, ako sa hovorí: „Plány sa plánujú a chlieb sa je.“ Nastal sklz aj v našich plánoch, že začneme začiatkom apríla, ale posunulo sa to o mesiac.
Ešte vo februári boli vykopané dve sondy do zeme kvôli určeniu zloženia základovej pôdy. Vybavili sa priestory na stavebný dvor v areáli lučivjanskej píly a plochu južne od kostola. Bol to školský pozemok ZUŠ.
V kultúrnom stredisku Pod Skalkou sa konalo 2. marca 1992 stretnutie zástupcov z trinástich inštitúcií a úradov, ktorí boli prizvaní na dôležitý úkon, podľa stavebného zákona a to „Výber staveniska“ na parcele 553/200 Kú. Svit. K tomu boli prizvaní i stavbyvedúci neb. Štefan Havaš zo Sp. Bystrého – osvedčený staviteľ z predošlých stavieb a hlavný architekt Ing. arch. Pavol Repka.
Bolo dosť práce i v tomto prípravnom období. Mali sme už vybavené priestory kde sme sa mohli pripravovať na stavbu. Na začiatku sa zo Svitu priviezla kovová búda na stavebný sklad a mobilná bunka, ktorá po oprave a úprave slúžila na kuchynku a jej časť ako technická kancelária. Urobil sa prístrešok so stolmi a lavicami a nezabudlo sa ani na suchý WC.
Chemosvit nám vyšiel v ústrety tým, že nám zapožičal sklápacie nákladne auto na celé obdobie výstavby. Následne bolo denne využívané. Hoci bolo staré, ale malo dobrého šoféra – Jozefa Bednarčíka, ktorý ho udržoval v pojazdnosti. Boli sme v mnohom sebestační pri preprave materiálov. Ďalej bolo treba zaistiť elektrickú energiu na stavenisko, rozvádzače aj el. inštaláciu v mobilnej bunke. Vody sme mali dostatok z priľahlého potôčika. Vodovodná prípojka ešte nebola, ale mali sme nadšenie do práce a hlavne pána farára dnes Mons. Fidermáka.

 
***

 
Naše dielo – výstavba kostola sa rozbiehalo v troch líniách:
1. Vybavovanie potrebných dokladov a projektovej dokumentácie.
2. Fyzická práca a materiálno – technické zabezpečenie.
3. Finančné zabezpečenie – zbierky.

 
Vdp. farár Fidermák, správca farnosti Svit, bol zástupcom biskupského úradu pre
výstavbu kostola. Vybavoval úradné veci v prípravných konaniach, bol zásobovačom, dispečerom i financministrom.
Na projektantov bola požiadavka približne 400m2 zastavanej plochy pre kostol.
Plánované náklady boli 1 700 000,- Kčs. Po spracovaní štúdie pre stavbu už vyplynulo, že náš pozemok na to nepostačuje a muselo sa to riešiť prikúpením ďalšej plochy. V tomto probléme nám opäť vyhovela Školská správa Poprad, ktorej riaditeľom bol pán Blažej Herman. Prikúpili sme 23.marca 1992 potrebnú časť pozemku a stanovené podmienky v zmluve sme dodržali. Neodkladne po kúpe pozemku sa Územné rozhodnutie – doklad, ktorý sme 10.apríla 1992 obdŕžali so súhlasným stanoviskom od zainteresovaných. Až následne sa mohlo vybavovať „Stavebné povolenie“ s priloženou projekčnou dokumentáciou.

 
V druhej línii nášho diela sa to celkom pekne rozbehlo. Vdp. farár Fidermák bol tiež hlavným organizátorom a tým stmeľujúcim človekom, ktorý nás spájal v silný kolektív. Áno, bol to kolektív brigádnikov a brigádničiek. Tento prívlastok bol dosť často užívaný. Pripomeňme si, že v našom meste sme mali kino „Brigádnik“. Bolo to i priliehavé pre nás, lebo v minulosti sa sviťania nabrigádovali všade až nad hlavu dosť. Išlo o fyzickú prácu zadarmo. V tom čase sme mali už určený bod napojenia sa na mestský vodovod. Tak sa hneď začala robiť vodomerná šachta vymurovaná – odizolovaná. Aby sa neporušila miestna komunikácia, pretláčali sme kovovú chráničku (rúru) popod cestu Skalnej ulice. Išlo to obtiažne, i keď nám v kanáli pomáhal sám pán farár V tomto roku bola pekná jar, čo nám veľmi prialo.
Premostenie cez potok sa javil ako problém. Potok patrí povodiu Hornádu a Bodrogu. Nakoniec iba dali súhlas, aby sme si premostenie urobili sami. V jedno popoludnie priviezlo nákladné auto veľký zvarenec dvoch kovových rúr - ako na ropovod. Takýto celok žeriav položil do pripraveného riečišťa a vzápätí sa aj betónovalo. Nám sa to veľmi páčilo, akým veľkým štýlom sa to urobilo. Vo Svite urobili inventarizáciu zvyšného materiálu a potrebný materiál previezli na novú stavbu. Aj potrebné náradie nám zapožičali do Podskalky, ale tiež i naši občania zapožičali rôzne náradie a stroje. Začal sa nám zapĺňať aj stavebný dvor: kopy štrku, piesku, dosky, fošne, hranoly, žrďovina a stavebné železo. Zapĺňal sa aj sklad cementom, vápnom, izolačnými lepenkami a inými potrebnými vecami. Ešte v apríli sa začali zemné práce – výkop základov, uloženie zemniacich pásov pre bleskozvody. Z riečišťa rieky Poprad sme zvážali kamene – žulové okruhliaky. Vtedy už na našu stavbu začal dochádzať stavbyvedúci neb. pán Havaš zo Sp. Bystrého. Vedúci výstavby pán Michal Šeliga konštatoval i na farskej rade, že brigádnikov máme dosť, s čím je spokojný, len aby sme už mali projekty, aby sa vybavilo stavebné povolenie.

 
Na začiatku mája sa už betónovalo. Základy sa robili debniacimi tvárnicami so železobetónom. V tom čase sa i naše ženy brigádničky zorganizovali po skupinkách tri až štyri a denne pripravovali obedy aj olovranty pre brigádnikov na stavbe. Veľmi sa snažili, aby aj v tých skromných podmienkach pripravili chutné jedlo. Tie ženy, ktoré sa už necítili zastať takú úlohu, prispievali finančne aj hmotne na ten účel. Mnohí chlapi pracovali na stavbe celý deň, a to denne. Väčšina to boli starší ľudia. Niektorí už boli na predčasnom dôchodku, lebo v tom čase sa vo fabrikách robili organizačné zmeny. Mnohí prichádzali po zmene na brigádu alebo z brigády na zmenu do fabriky. Pán Havaš vedel zadeliť každého na vhodnú a potrebnú prácu. Aj on sám sa medzi nami dobre cítil, čo nám viackrát povedal. Ako hlavný stavebný materiál boli použité tehlové bloky, kvalitný materiál – tak ako na stavbách vo Svite. Teraz si spomíname, že múry kostola až po veniec boli vymurované za niekoľko dní, čo nám dosvedčuje fotodokumentácia od neb. pána Milana Legutkého, za čo sme mu veľmi vďační.
Stavba – murovanie z tehlových blokov, tá išla naším murárom od ruky. Tu si spomínam, že tie najzodpovednejšie úseky robil pán Štefan Michna. Ďalej to boli naši murári: neb. Michal Kušnirák, neb. Jozef Višňovský, neb. Albín Dzurňák, Michal Náhalka, neb.Ján Sák (ev.), pán Šebastián Bombara zo Svitu a iní.
Treba spomenúť i množstvo pomocníkov pri murároch a to vysoké pracovné tempo. Náš pán farár už medzitým zorganizoval svojich zodpovedných a osvedčených tesárov z Likavky pri Ružomberku, ktorí sa mohli vo svojej odbornosti realizovať i na našej stavbe. Naši ľudia si väčšinou postavili svoje domy svojpomocne, takže vedeli narábať potrebným náradím a na tejto stavbe svoju zručnosť i využili.

 
Aj v tretej línii bola činnosť. Ľudia priebežne nosili milodary na tento účel, hoci už na farský kostol nedávno prispeli. Vtedy sme ešte nevedeli, že i nám v Podskalke bude dopriata milosť svojho kostolíka. Pri výstavbe bolo cítiť Božiu pomoc a ducha svornosti medzi nami. Mali sme radosť z vykonanej práce. Pri týchto brigádach sme sa lepšie spoznali, ľudia zo starej časti s ľuďmi z kopca Podskalky. V tom čase sa už medzi našimi zapájali i brigádnici zo Svitu.

 
***

 
4.6.1992 – sa betónovala podlaha chóru, čo nám dosvedčuje rýchly postup vo výstavbe. Veď to uplynulo cca 36 dní od výkopu pre základy stavby. Pracovalo sa 6 dní v týždni.
Činnosť na stavbe rýchlo napredovala a to tak rýchlo, že predbehla dobu ktorá trvá pri vybavovaní úradných záležitostí pre stavbu. Stavba sa realizovala a ešte sme nemali stavebné povolenie, lebo sme nezabezpečili všetky vyjadrenia k projektu. Dostali sme až dodatočne „Stavebné povolenie“ 18.6.1992. Obišli sme dobre, lebo nám bolo upustené od uloženia pokuty.
Nebohý pán Havaš stavbyvedúci bol veľmi spokojný, keď sa urobila jedna dôležitá etapa prác a to, že všetky obvodové múry a stĺpy boli spriahnuté železobetónovým vencom. On cítil veľkú zodpovednosť vo svojej funkcii. V polovici júna už boli vybetónované 2 stĺpy a na nich položené (18m dlhé) železobetónové nosníky. Aj vežová časť bola vybetónovaná do takej úrovne, to už za pomoci plošinového výťahu zapožičaného od p. Michala Kováča.
Môžeme tvrdiť, že ten, kto nebol na stavbe štyri dni, na piaty deň sa len čudoval, čo všetko je už urobené. Aj zmeny v projekte sa vyskytli, napr. pri chóre. Mali sme však nášho človeka Ing. Stanislava Pavlicu – statika, ktorý ten vážny problém vyriešil. Po lešení na rôznych výškových úrovniach sa pohybovali nielen majstri remeselníci, ale množstvo amatérov pomocníkov, bez prílb a nezriedka bolo vidieť aj mladšie ženy s občerstvením a olovrantom. Ani rebríky sme nemali podľa noriem.
Chvála Pánu Bohu, že sa nikomu nič nestalo a najmä v čase, keď sme ešte nemali Stavebné povolenie.
Mons. Fidermák obetoval takmer všetky svoje dni nášmu kostolu. V tom čase ešte študoval v Krakowe Thlic. Mal na fare dvoch výpomocných duchovných a to: vdp. neb. Jána Petruša a vdp. neb. Adolfa Hrubeca.
V roku 1992 nastala „cenová bomba“ a to smerom nahor. Stavebný materiál podstatne zdražel, najmä ten náročný na energiu: tehly, železo, cement, vápno. Na našej stavbe sa robilo šetrne: debnenie z betónovania rozoberali, dosky čistili na ďalšie použitie a tiež rovnali aj klince. Množstvo klamrí nám zhotovil neb. p. Ján Uhrín – kováč. Tí ľudia, ktorí robili na stavenisku nemohli vedieť, že činnosť prebieha i vo Svite, alebo v stolárskej dielni pána Štefana Kaňu. Vo Svite pracovala zohratá partia strojárov, ktorí zhotovili železnú konštrukciu lavíc na mieru podľa naších potrieb. Spomínam si na Dušana Obtuloviča, Jána Heldáka, Jozefa Kozuba, Valenta Bendíka, neb. Mikuláša Pristáša. Šetrili sme i tým že pre pitný režim sme mali dostatok minerálnej vody, ktorú mnohokrát zabezpečoval neb. F. Gontkovič a neb. vdp. farár Petruš. Vieme dobre, že keď sa veľa preinvestuje prídu aj faktúry, ktoré treba splatiť. Náš p. farár to vyriešil, keď už nemal hotovosť a to tým, že predal svoje auto Volkswagen, aby sa pokračovalo v stavbe. Bol to pre nás obdivuhodný čin. V júli sa robil krov, izolácie, strecha aj klampiarske práce. Tie tesárske práce prišli robiť tesári z Likavky – asi 7 majstrov. Izolácie strechy a pokrývanie asfaltovými šindľami už robili naši zo Svitu i z Podskalky. Vežu dvíhal do výšky murár p. Štefan Michna a na zemi sa pripravovala jej strecha. Je to kovová konštrukcia zaobalená železobetónom. Takú hotovú zastrešenú podvihli autožeriavom na murovanú plochu a ukotvili privarením na stavbe. Nerezový kríž na veži o niekoľko dní sa predĺžil do terajšej výšky. Tieto zváračské a železiarske práce boli v rukách p. Tomáša Klimu. Patrí sa vyzdvihnúť jeho obetavosť a odborná účasť i pri výstavbe farského kostola vo Svite.
Keď už bola strecha nad hlavou, rozbehli sa práce na viacerých úsekoch. Veľmi dôležitou etapou na našej stavbe bola elektroinštalácia. Tu sme videli zohratú partiu odborníkov zo Svitu i z Podskalky. Viacerých poznám, niektorí už nie sú medzi nami, ale Pán Boh pozná všetkých. Ďalej sa robili: obloženie stropu, vnútorné omietky, bielenie, vodoinštalácia, kanalizácia, prípojky plynu s kotolňou, nátery drevených vonkajších častí, osadenie okien, kúrenárske kanáliky v podlahe s izoláciou, vnútorné dlažby na v kostole, na chóre i schodisko, vonkajšie premostenie na chór zo západnej strany, vonkajšie omietky, fasádne nátery, betónovanie fontány, terénne úpravy, dlažba chodníkov aj na školskom pozemku, úprava stavebného dvora, vyčistenie interiéru, výsadba zelene atď. Len menovať rôzne práce – je to veľa a koľko byt stálo, ak by nám to robili firmy.
Je o čom spomínať aj ďakovať. Na prvom mieste ďakujeme Pánu Bohu, ďalej Mons. Fidermákovi, mnohým ktorí odišli už do večnosti aj terajším už osemdesiatročným, ktorí už vtedy boli starí. Našou prvou odmenou bol deň 20. september 1992 – päť mesiacov po začatí stavby kostola. Áno bol to deň konsekrácie nášho chrámu, kedy otec biskup neb. Mons. PhDr. František Tondra posvätil náš kostol zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi a zvlášť posvätil i tri zvony vyrobené v Brodeku u Přerova firmou Laetitia Dytrichová ČR.
1. zvon: C2  320 kg Panna Mária Matka cirkvi oroduj za nás,
2. zvon: E2 164 kg Sv. Cyril a Metod, spolupatróni Európy orodujte za nás,
3. zvon: G2 86,5 kg Patrón umierajúcich sv. Jozef oroduj za nás.
K týmto zvonom boli krstnými naši mladí oblečení v krojoch: Jozef Faix ml., Silvia Trelová, Martin Procházka, Slávka Škvareková, Peter Kurňava a Veronika Pitoňáková.
Bola to pekná slávnosť za účasti viacerých vzácnych hostí. Okrem hlavných predstaviteľov výstavby boli prítomní: generálny vikár Mons. Štefan Garaj, Mons. Ján Maga, Mons. Michal Marek, Vdp. Ján Bočkaj, páter Doc. PhDr. ThLic. Mgr. Igor Vajda SJ, vdp. Hudy. Všetci menovaní už nie sú medzi nami.
O pár dní po slávnosti sme my brigádnici mali gulášové posedenie v prírode. Bolo nám všetkým dobre. Popri tých starostiach potešiteľné bolo, že po slávnosti posviacky sme mohli uhradiť zostávajúce faktúry a tak nám ostal kostol bez dlhov. Treba nám ho len udržovať a navštevovať.
I teraz sme vďační všetkým dobrodincom i okolitým farnostiam, bývalému pánu primátorovi Ing. Jánovi Tarageľovi za jeho ústretový prístup a všetkým ktorí pomohli nášmu dielu.
V terajšom období, kedy sa pripravujeme na slávnosť 20. výročia posvätenia nášho chrámu sa začal i rok sv. Cyrila a Metoda tj. 1150 rokov od príchodu našich vierozvestov na naše slovenské územie. Veď 1.1.2012 sme privítali putovné relikvie sv. Cyrila v našom kostole.
Veríme, že naše spomienky na výstavbu kostola mladším spoluveriacim priblížia chvíle z pred dvadsiatych rokov. Zároveň Vás pobadáme, aby ste sa pýtali svojich rodičov a starých rodičov ako to vtedy bolo. Vieme, že Vám veľmi vďačne svoje spomienky vyrozprávajú.
Veľa napovie aj naša pamätná kniha, ktorú každoročne vo výročitý deň posviacky ponúkame veriacim k nahliadnutiu.

 
Na záver:
Mons. Fidermák v decembri roku 2000 na jednej z návštev z ďalekej Sibíri nám do našej pamätnej knihy napísal toto:
V toku času! Keď sa človek vracia po stopách minulosti a hodnotí to čo bolo, spomienky nielen rozjasajú srdce, ale aj pobadajú k zamysleniu. Aký význam ma minulosť pre budúcnosť? Treba odvetiť, že minulosť je svedectvom viery, tá minulosť, ktorá je poznačená stavbou chrámu, ktorý tu zostáva ako pomník úsilia mŕtvym a výzvou živým, aby zostali verní tým ideám, ktoré tvoria a stvárňujú život. S vďačnosťou Bohu si na tieto chvíle spomínam i v ďalekej Sibíri.

 
(Z časopisu SVITANIE: Jozef Faix v spolupráci s p. Janou Vargovou)

 

Sv. Cyril a Metod:
 

Začiatkom 9. storočia vznikla na dnešnom západnom Slovensku a juhovýchodnej Morave dŕžava našich predkov, ktorú pomenovali podľa ústrednej rieky Moravy. Keď k nej boli neskôr pripojené aj ďalšie územia, dostala meno Veľká Morava alebo Veľkomoravská ríša.
Na území tvoriacom jadro tejto ríše, teda v povodí riek Moravy a Nitry, sa začalo šíriť kresťanstvo už okolo roku 800. Prvými misionármi boli írsko-škótski mnísi a tiež nemeckí kňazi. O ich činnosti svedčí naše náboženské názvoslovie, v ktorom máme viacej slov z latinčiny (kríž, pohan, kostol, cmiter, kmotra, kláštor a i.) alebo z nemčiny (biskup, farár, žehnať atď.), ako aj archeologické vykopávky chrámov spred polovice 9. storočia. V historických prameňoch máme vzácny záznam, že knieža Pribina vo svojom sídle v Nitre dal postaviť doteraz prvý známy kostol na Slovensku, ktorý roku 828 posvätil salzburský arcibiskup Adalrám na počesť sv. Emeráma.
Ale misijná činnosť spomínaných misionárov nedosiahla veľké výsledky, lebo naši ľudia nerozumeli cudziemu jazyku, a ešte väčšou prekážkou boli pre nich nepriaznivé vzťahy medzi Nemeckou ríšou a Moravským kniežatstvom, ktoré často vyústili do sporov a vojen. Preto sa vtedajší knieža Rastislav rozhodol získať misionárov, ktorí by neboli z Nemeckej ríše a hovorili by ľudu zrozumiteľným jazykom. Okolo roku 861 sa najprv obrátil k pápežovi do Ríma, a keďže odtiaľ mu nemohli vyhovieť, roku 862 sa obrátil do Carihradu k byzantskému cisárovi Michalovi III. Ten určil pre veľkomoravskú misiu dvoch bratov: Konštantína a Metoda. Tí aj s niekoľkými učeníkmi došli k našim predkom.
Konštantín (ktorý neskôr prijal meno Cyril) a Metod pochádzali z mesta Thessaloniky (Solún). Hoci mesto bolo grécke, na okolí vtedy žili skoro samí Slovania, a tak sa aj títo dvaja bratia naučili tamojší starosloviensky jazyk (tzv. macedónske nárečie). Ba niektorí bulharskí dejepisci tvrdia, že ich rodičia, a teda aj oni, boli Slovania. No táto mienka nie je dosť odôvodnená. Ba naopak, iní autori prinášajú dôkazy, že ich rodina bola grécka a spríbuznená s významnými byzantskými osobnosťami toho obdobia.
Ich otec, menom Lev, bol vysoký vojenský dôstojník. Ich matka sa podľa niektorých prameňov volala Mária. Spolu mali sedem detí, medzi ktorými Metod bol jeden z najstarších (narodil sa okolo roku 815), kým Konštantín bol najmladší (narodil sa roku 827). Keď mal Konštantín sedem rokov, zomrel im otec.
Svätí bratia boli charakterove a nadaním veľmi odlišní. Metod mal vyvinutý zmysel pre praktické veci, študoval právo a stal sa náčelníkom jednej byzantskej župy, kde bolo slovanské obyvateľstvo. V tom úrade prežil 10 rokov. Jeho životopisec neskôr poznamenal, že to tak zariadila Božia prozreteľnosť, aby sa cvičil v slovanskej reči, lebo sa mal stať prvým arcibiskupom Slovanov.
Konštantín mal mimoriadne nadanie na filozofiu a iné humanistické náuky. Po otcovej smrti ho vysoký cisársky úradník Theoktistos povolal do Carihradu, aby tam na cisárskej škole študoval spolu s budúcim cisárom Michalom III. V učení tak vynikal, že mu dali prímenie "filozof". Okrem toho však napredoval aj v duchovných veciach a v svätosti, lebo sa zriekol pozemských vecí a za životný cieľ si vyvolil vynikať v poznaní Božej múdrosti. Keď mu po skončení štúdií vyššie spomenutý úradník ponúkol svoju dcéru za ženu, Konštantín odmietol, hovoriac, že jeho cieľom je znovuzískanie "pradedovskej Adamovej cti", totiž posväcujúcej milosti.
Keď teda videli jeho životné zameranie, dali ho vysvätiť najprv za diakona a potom za kňaza a ustanovili ho za tajomníka carihradského patriarchu. No vtedajší vysoký ceremoniál sa mu nepáčil. Preto jedného dňa jednoducho utiekol a utiahol sa do samoty. Ale skoro ho našli a prehovorili, aby sa vrátil do Carihradu, kde ho cisár vymenoval za profesora na spomínanej cisárskej škole. Profesori tejto školy mali byť okrem vyučovania k dispozícii cisárovi vo vážnych veciach. Tak roku 851 Konštantína, keď mal 24 rokov, zaradili do byzantského posolstva k Arabom v Mezopotámii, kde mal teologické dišputy s tamojšími mohamedánmi. Po návrate pokračoval vo vyučovaní v Carihrade.
No rok 855 priniesol veľkú zmenu v živote obidvoch bratov. Takzvaná "palácová revolúcia" odstránila cisárovnú Theodoru a dosadila na trón mladého Michala III. Spomenutý Theoktistos, ochranca oboch bratov, bol zabitý. Vládu prevzal cisárov strýko Bardas. Konštantín a Metod sa nechceli zapliesť do politických rozbrojov, a preto sa zriekli svojho postavenia, zanechali verejný život a utiahli sa do samoty. O krátky čas ich oboch vidíme v jednom z kláštorov na hore Olymp v Malej Ázii. Tu sa venovali duchovnému životu. Metod, ako skúsený administrátor, sa stal v kláštore predstaveným (igumenom).
No ani tu ich nenechali na pokoji. Keď' sa veci utíšili a cisár vysielal posolstvo k Chazarom, ktorých dŕžava sa rozprestierala medzi Čiernym a Kaspickým morom, zavolal si Konštantína a Metoda a zaradili ich do tohto posolstva. Cestou k Chazarom sa posolstvo zastavilo na polostrove Kryme, kde Konštantín našiel pozostatky sv. Klementa, štvrtého pápeža, ktorý tam zahynul mučeníckou smrťou. Neskoršie priniesol tieto pozostatky do Ríma, kde ich uložili v bazilike zasvätenej tomuto svätcovi.
Kým vedúci posolstva vyjednávali s Chazarmi o politických otázkach, Konštantín mal teologické rozhovory. Keď jedného dňa chazarský chán (vladár) dával na počesť byzantského posolstva veľkú hostinu, usporiadatelia sa pýtali Konštantína, aká je jeho hodnosť, aby ho podľa toho usadili pri stole. On odpovedal: "Mal som kedysi veľmi bohatého praotca, ktorý však premrhal svoj majetok. Ja sa ho teraz musím usilovať znovu získať. Som totiž Adamov vnuk." Vieme, o čo ide. Adam svojou vinou stratil posväcujúcu milosť a Konštantín sa ju usiloval znova získať. Je to pekná epizóda z jeho života, ktorá prezrádza jeho hlboké duchovné založenie.
Po návrate z chazarskej misie sa obidvaja bratia znova utiahli do kláštora na hore Olymp v Malej Ázii. No nie nadlho.
Ako sme poznamenali na začiatku, roku 862 prišlo do Carihradu posolstvo, vyslané moravským kniežaťom Rastislavom. Okrem iných záležitostí politického charakteru poslovia žiadali, aby cisár Michal III. určil pre slovienske kraje "učiteľa a biskupa" a s ním aj iných misionárov, ktorí by v národnom jazyku ohlasovali Slovienom kresťanské náboženstvo. Cisár Michal určil na túto misiu svätých bratov Konštantína a Metoda. Tí si vybrali niekoľkých mladších spolupracovníkov. Prv než sa vydali na cestu, Konštantín zostavil slovienske písmo, hlaholiku (glagolica), a začal prekladať do staroslovienskej reči najpotrebnejšie sväté knihy, začínajúc evanjeliom sv. Jána: "Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Bohom bolo Slovo." Toto sú prvé slová napísané v staroslovienskej reči. Touto činnosťou sa svätí bratia stali zakladateľmi našej a vôbec slovanskej kultúry.
Roku 863 prišli Konštantín a Metod so svojou družinou na Veľkú Moravu k našim predkom. Knieža Rastislav ich privítal s veľkou radosťou. Žiaľbohu, nevieme, kde to bolo, lebo doteraz nepoznáme, kde bolo ústredie dŕžavy a sídlo moravských kniežat. Dnes sa zdajú najpravdepodobnejšími miestami Staré Město v povodí rieky Moravy a hradisko pri Mikulčiciach.
Svätí bratia so svojimi pomocníkmi sa hneď dali do práce. Jedni ohlasovali evanjelium, kým druhí vyučovali mládež, najmä kandidátov na kňazstvo. Rastislavovi totiž išlo o to, aby mu vychovali čím skôr domácich kňazov. Po troch rokoch intenzívnej činnosti sa veci vyvinuli natoľko, že bolo potrebné riešiť niektoré vážne cirkevnoprávne otázky. Preto sa svätí bratia rozhodli ísť do Ríma k pápežskej stolici, ktorá jediná mohla riešiť tieto otázky. Koncom roku 866 alebo začiatkom roku 867 sa vydali na cestu, pričom viedli so sebou početnú skupinu učeníkov. V Panónii pri Blatnom jazere sa zastavili na dvore kniežaťa Koceľa (Pribinovho syna), ktorý si obľúbil "slovienske písmená" a tým celý cirkevnoprávny program kniežaťa Rastislava. Aj on hneď zhromaždil asi 50 mladíkov a poprosil Konštantína, aby ich hneď pripravil a najlepších vzal so sebou do Ríma.
Rímskym pápežom bol vtedy Hadrián II. Keď sa dozvedel, že svätí bratia nesú so sebou pozostatky sv. Klementa, vyšiel im v ústrety osobne v slávnostnej procesii. Pozostatky uložili v bazilike, zasvätenej sv. Klementovi, a tam sa nachádzajú dodnes.
V Ríme mali svätí bratia vybaviť predovšetkým tri záležitosti:
1. potvrdenie staroslovienskej reči v liturgii západného, čiže rímskeho obradu;
2. vysviacku učeníkov na diakonov a kňazov (lebo ich nechceli dať vysvätiť nemeckým biskupom);
3. zriadenie samostatnej hierarchie pre Veľkú Moravu, ktorá by bola závislá priamo od pápeža.
Môžeme hneď povedať, že pápež vybavil kladne všetky tri žiadosti. Bolo to pravdepodobne na Vianoce roku 867, keď pápež v bazilike Sv. Márie (dnes Santa Maria Maggiore) pri jasličkách položil staroslovienske evanjelium na oltár (a tým ten preklad schválil) a Konštantín hneď slúžil starosloviensku bohoslužbu. O krátky čas potom pápež prikázal niektorým biskupom, čo sa nachádzali v Ríme, aby slovienskych učeníkov vysvätili za diakonov a kňazov. Otázka samostatnej hierarchie bola veľmi chúlostivá, lebo na to územie si nárokovali právo nemeckí biskupi, a preto sa pápež rozhodol obnoviť starobylé sriemske arcibiskupstvo (Sirmium, dnes Sriemska Mitrovica v Juhoslávii) a rozšíriť ho aj na územie Panónie a Moravy.
Kým sa tieto veci vybavovali, Konštantín v Ríme ochorel. Cítiac blížiacu sa smrť, prijal vyšší stupeň mníšskeho stavu, a zároveň aj meno Cyril, pod ktorým je všeobecné známy. Zomrel v Ríme 14. februára 869. Pochovali ho slávnostne v bazilike sv. Klementa.
Po jeho smrti neostávalo nič iné, ako ustanoviť sv. Metoda za arcibiskupa pre novozriadenú veľkomoravskú cirkevnú provinciu. A skutočne ho vysvätil pápež Hadrián II. Keď odchádzal, pápež mu dal list adresovaný veľkomoravským kniežatám Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. V ňom oznamuje, že im posiela Metoda ako arcibiskupa a pápežského legáta aj pre ostatné slovanské národy, že potvrdil starosloviensku reč v bohoslužbe a hrozí cirkevnými trestami tým, čo by sa opovážili protiviť týmto rozhodnutiam. To bol ohromný úspech svätých bratov. Vieme totiž, že ani pred nimi, ani potom (až po 2. vatikánsky koncil) nikto nedosiahol povolenie používať vlastnú reč v rímskom obrade.
Cestou z Ríma na Veľkú Moravu sa však stala veľmi trápna a nepredvídaná udalosť. Nemeckí biskupi dali zajať sv. Metoda a jeho sprievodcov a odvliekli ich do Bavorska. Tu ich postavili pred súd ako votrelcov, účinkujúcich na území, na ktoré si nárokujú právo nemeckí biskupi. Metod im odpovedal: "Keby bolo vaše, hneď by som ho zanechal, ale je sv. Petra," teda patrí Apoštolskej rímskej stolici. Napriek tomu ho biskupi odsúdili a uväznili v niektorom kláštore vo Švábsku. Tam strávil tri roky, kým ho na zákrok nového pápeža Jána VIII. neprepustili. Konečne sa roku 873 vrátil na Veľkú Moravu.
Tu však už nebol knieža Rastislav, ale vládol kráľ Svätopluk. Sprvu ho aj on prijal s poctami a "odovzdal mu všetky hradiská a všetkých kňazov a božie učenie sa začalo šíriť". Ale čím ďalej tým viac sa začali títo mužovia jeden druhému odcudzovať. Metodovi učeníci neskoršie zaznamenali, že to bolo preto, lebo Metod vyčítal Svätoplukovi jeho mravné poklesky. A tak sa stalo, že Svätopluk dovolil znova návrat nemeckých kňazov. Medzi nimi najznámejší je Viching, ktorý bol asi Svätoplukovým poradcom. Roku 879 spoločne obžalovali Metoda u pápeža, že nepodáva správne učenie a že bohoslužby koná v staroslovienskom jazyku. Na pápežov rozkaz sa Metod roku 880 znovu vydal na cestu do Ríma. Tu bol z obžalôb ospravedlnený a pápež Ján VIII. mu dal význämnú bulu "Industriae tuae". V nej znova potvrdil Metoda za arcibiskupa, potvrdil aj používanie staroslovienskej reči v bohoslužbe, ale na Svätoplukovu žiadosť ustanovil a vysvätil za biskupa do Nitry práve Metodovho odporcu Vichinga.
Metod sa síce vrátil na Veľkú Moravu, ale mal veľké ťažkosti. Napriek tomu tu účinkoval až do smrti, ba začal šíriť kresťanstvo aj u Čechov a u Poliakov. V posledných rokoch života ešte pokračoval v prekladoch Sv. písma a bohoslužobných kníh. Zomrel 6. apríla 885. Pochovali ho slávnostne "v hlavnom moravskom chráme z ľavej strany oltára presvätej Bohorodičky Márie". Hlavný alebo veľký chrám znamená biskupskú katedrálu. Dodnes nevieme, kde sa spomínaný chrám nachádzal. Podľa nedávnych vykopávok najpravdepodobnejším miestom je lokalita Sady pri Uhorskom Hradišti, kde sa našiel celý komplex sakrálnych budov.
Po smrti sv. Metoda Viching dosiahol, že ho pápež Štefan V. ustanovil za administrátora veľkomoravského biskupstva. Tým bol osud cyrilometodskej misie spečatený. Učeníci sv. Cyrila a Metoda boli vyhnaní z krajiny. Niektorí sa uchýlili do Čiech, iní do Poľska, ale najviac ich odišlo do Bulharska. Tam pokračovali v cyrilometodskom diele. Po čase sa odtiaľ byzantsko-slovanské kresťanstvo rozšírilo do Kyjevského Ruska, k predkom dnešných Bielorusov, Rusov a Ukrajincov. A tak sa nepriamo stali sv. Cyril a Metod apoštolmi a učiteľmi všetkých Slovanov.
Hlavné črty misionárskej činnosti sv. Cyrila a Metoda sú tieto:
Hoci pochádzali z Byzantskej ríše, vtedy najkultúrnejšej krajiny, predsa sa vedeli prispôsobiť našim slovenským predkom. Zostavili pre nich písmo a do staroslovienskej reči preložili Sväté písmo a najdôležitejšie bohoslužobné knihy. Ten istý starosloviensky jazyk s dovolením pápežskej stolice zaviedli do bohoslužieb tak byzantského, ako aj rímskeho obradu. Hneď po svojom príchode k našim predkom založili školu pre prípravu domáceho kňazstva, takže sv. Metod pred smrťou už určil za svojho nástupcu syna slovenskej krajiny sv. Gorazda (pozri 27. júla).
Sv. Cyril a Metod patria medzi najväčších misionárov kresťanstva. Ich činnosť priamo alebo nepriamo zasiahla celú východnú Európu. A preto ich pápež Ján Pavol II. dňa 31. decembra 1980 vyhlásil vedno so sv. Benediktom za spolupatrónov Európy.
 
Zdroj:ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991, s. 298 - 304