Záväzky a práva člena Živého ruženca

27.12.2012 08:04

• je povinný modliť sa každý deň jeden desiatok posvätného ruženca na úmysel za obrátenie hriešnikov a za živých i zosnulých členov Ružencového bratstva (RB), za Rehoľu dominikánov, za svoju farnosť a za svojich duchovných pastierov (biskupov a kňazov);

 

Kliknúť si môžete aj odpoveď na otázku:
Nakoľko je v ružencovom bratstve dôležitá modlitba posvätného ruženca?

 

 je povinný raz za mesiac sa zísť na spoločnom stretnutí – modlitbe, po ktorom sa uskutoční výmena tajomstiev; čas a miesto stretnutí si dohodnú členovia Živého ruženca sami;

Pravidelné stretnutia členov Živého ruženca totiž tvoria jeden z nosných pilierov zmyslu existencie ružencových bratstiev, čo dokumentuje aj ich bohatá história. Spoločná modlitba a tiež vzájomné poznávanie sa, stretávanie, vzájomná láska sú tým, čo pomáha bratstvám stávať sa živými nástrojmi Ducha Svätého, zdrojmi svetla, ktoré sa kladú hore, aby sa ich žiara čo najviac šírila. Bez spoločných stretnutí bratstvo stráca formu aktívneho spoločenstva, v ktorom sa jeho členovia usilujú nachádzať si cestu k sebe navzájom a k Bohu.

 

Kliknúť si môžete aj odpoveď na otázku: Musíme sa stretávať?

 

• člen Živého ruženca sa nemôže modliť desiatok namiesto iného člena (manžela, syna, dcéru…), ktorý sa sám modliť nechce;

• má právo voliť členov finančnej komisie, horliteľa svojej ruže, horliteľa bratstva (ak Živý ruženec má jednu alebo dve ruže);

• má právo byť volený.

Podľa Stanov RB sa voľby do služby horliteľa RB a zároveň do služieb horliteľov jednotlivých ruží majú konať periodicky každé tri roky.

 

 Kliknúť si môžete aj odpoveď na otázku:

Sú potrebné voľby v ružencovom bratstve?

 

V prípade, že sa člen Živého ruženca nemôže zúčastniť spoločného mesačného stretnutia na modlitbe členov Živého ruženca, ochotne to ohlási horliteľovi ruže, čo je signálom, že mu na jeho pôsobení v Ružencovom bratstve záleží. Takto horliteľ ruže má prehľad o tom, či člen ruže neprišiel na spoločné stretnutie preto, lebo má vážny dôvod (napr. je chorý, je v zamestnaní, potrebuje riešiť neodkladné záležitosti a pod.), alebo neprišiel na spoločné stretnutie preto, lebo je nedbanlivý a svoje pôsobenie v RB neberie vážne. Ak si člen RB svoju povinnosť účasti na spoločných stretnutiach neplní po dobu troch mesiacov a ani horliteľovi ruže neoznamuje dôvody svojej neúčasti, no naďalej chce byť členom RB, mal by zvážiť inú formu členstva v RB – buď vo Svätom alebo Večnom ruženci.

Ružencové bratstvá majú aj dnes nesmierny význam, ba možno povedať, že ich význam rastie. Ľudia sa stále menej stretávajú a len ťažko si nachádzajú čas jeden pre druhého. Prehlbuje sa individualizmus, anonymita a s ňou často spojené sebectvo. Medzi ľuďmi sa šíri opustenosť – a to aj uprostred obce či sídliska. Jeden zo spôsobov, ako na takýto pozvoľne sa šíriaci nezáujem človeka o druhých ľudí odpovedať, je aktívne členstvo v ružencovom bratstve. Okrem pravidelnej modlitby ruženca sa v ružencovom bratstve uskutočňujú aj pravidelné mesačné stretnutia jeho členov. Aktívne bratstvá sa okrem spoločnej modlitby zaujímajú jeden o druhého, pomáhajú si a hľadajú miesto vo farnosti, kde a ako by jeho členovia mohli byť užitoční.

 

Vznik Živého ruženca
Bratstvo Živého ruženca vzniklo z iniciatívy Márie Paulíny Jaricot vo Francúzsku. Narodila sa v Lyone, kde žila od roku 1799 do roku 1862. So svojím bratom Fileasom snívala o misionárskej práci v pohanských krajinách. Neskôr sa jej brat stal kňazom a odišiel na misie. V listoch jej opisoval duchovné i materiálne potreby v misijných krajinách. Paulína preto začala organizovať peňažné zbierky, a vytvárať malé skupiny, ktoré sa snažili pomáhať misionárom. Spoznala hĺbku a silu modlitby posvätného ruženca, a tak na spôsob misijných skupín začala zakladať ružencové pätnástky, ktoré sa stali počiatkom skupiny živého ruženca.

Tie si dali za cieľ:
— zjednotenie sŕdc v srdciach Ježiša a Márie cez rozjímanie ružencových tajomstiev vymieňaných každý mesiac,
— zachovanie viery v kresťanských krajinách, ktoré podľahli nekresťanskému štýlu života,
— šírenie viery v nekresťanských krajinách cez katolícke misie.